24. marca 2014

II. kapitola: Prázdny pohár

„No dobre,“ povedala Hana, „máme veeeľa času, môžeme počkať a po omši sa porozprávame. Dúfam, že nám neutečiete,“ a žmurkla naň usmievajúc sa.

Po omši, ktorú ťažko kázal, lebo mu hlavou vírili rôzne myšlienky, buď pre alkohol, alebo pre neočakávaných hostí, sa Peter neochotne vrátil, aby sa porozprával s detektívmi.

„Konečne môžeme začať,“ povedal teraz už netrpezlivý Branislav a potom požadoval, aby sa pozrel do zoznamu nebohých. Tichý Jozef pomaly prešiel k starému stolu a zo škrípajúcej zásuvky vytiahol hrubú čiernu knihu, mlčiac ju dal Branislavovi a odišiel do kúpeľne.

Zatiaľ čo si Branislav prezeral staré zožltnuté stránky, Hana sa opýtala Petra, či iba on vedie obrady a stará sa o pohreby.

„Nie, nie len ja, samozrejme, že to tiež robí Jozef, nie tak často ako ja, ale... Viete, táto naša dedina je taká malá a každý každého pozná a nikdy nie je ľahké pochovať kamarátov. Všetci sme si blízkí a trúchlime spolu. Je to ťažké, dokonca aj pre mňa, pričom to robím už roky, pozerať sa na všetkých tých smutných miestnych. Na pohreboch a dedinských oslavách sa vždy všetci stretávame. Môžem povedať, že sa spoločne smejeme i plačeme.“

„Takže chcete povedať, že všetci majú dobré vzťahy, jeden s druhým a že ste všetci kamaráti? Zdá sa mi to veľmi ideálne, možno až príliš ideálne,“ skepticky povedala Hana.

„Ach, viete, samozrejme, že sa niekedy niekto poháda, ale to sa rýchlo vyrieši, často sa obrátia na mňa a niečo im poradím a nakoniec je všetko v poriadku.“

“Ooo, to znamená, že vy viete všetko, čo sa tu deje a všetky tajomstvá, nielen tie, ktoré vám hovoria na spovediach. Je pekné mať dôveru všetkých, však?“

„Áno... myslím, nie...“ Peter bol zrazu zmätený, „nie v tomto zmysle... ja...“

„Ha-ha-ha, upokojte sa, pán farár, len trochu srandujem. No povedzte, vy ste dlho kňaz na tejto dedine a vždy ste boli iba tu?“



„Nie, nebol som tu vždy. Keď kostol v roku 1991 zhorel, odišiel som do Ríma a tam som bol biskupom a po desiatich rokoch, vo februári 2001, som sa vrátil, lebo konečne bol vybudovaný nový kostol.“

„Vtedy bol kostolníkom Martin? Kedy ste ho naposledy videli? Už som sa vás na to opýtala, ale omša nás prerušila.“

Peter sa dlho pozeral na svoj pohár, v ktorom teraz nebola ani kvapôčka alkoholu a potom opäť veľmi zmätený ticho povedal: „Áno. Martin bol kostolník. Niekoľko mesiacov po tom,  čo som sa vrátil, myslím si, že to bolo... bolo to v máji... neviem presne dátum... ale Martin mi povedal, že musí odísť... do iného okresu. Bolo to posledný raz, čo som ho videl.“

... to be continued...

Túto kapitolu písala Tea Paleščak, študentka tretieho roka bakalárskeho štúdia slovakistiky na Univerzite v Záhrebe.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára