12. júla 2013

Michaela Radváková: Cukrová vata (Tak blízko - tak ďaleko #2)

Lukáš s Laurou žili spolu v malom domčeku na okraji ich rodného mesta. Žili pokojným a šťastným životom a tešili sa z ich trojmesačného bábätka. Bolo to dievčatko a volalo sa Kristínka.

Michaela Radváková
Každý deň im robilo väčšiu a väčšiu radosť a prinášalo im úsmev na tvári. Lukáš pracoval a Lucia bola doma a starala sa o dcérku a domácnosť. Dni im ubiehali ako voda a ani sa nenazdali a Kristínka už mala päť rokov. Chodila do škôlky a na budúci rok mala nastupovať do školy. Jej rodičia boli na ňu hrdí, Kristínka bola pekné, múdre a slušné dievčatko, ku každému sa správala milo a stále sa pekne pozdravila.

Blížil sa september a s ním aj Kristínkin začiatok školy. V deň nástupu do školy sa všetci prváčikovia aj so svojimi rodičmi zhromaždili pri škole. Prišli aj ostatní členovia rodiny ako aj známi, priatelia a ostatní obyvatelia mesta. Bola to taká malá slávnosť a príležitosť stretnúť sa. Pre deti boli pripravené rôzne atrakcie, kolotoče, všelijaké sladkosti a maškrty ako aj cukrová vata, ktorú mala Kristínka najradšej. Dostala na ňu veľkú chuť a rodičia jej dovolili aby si ju šla kúpiť.

Zaneprázdnení rozhovorom s priateľmi si Lukáš s Laurou ani neuvedomili, že Kristínka sa ešte nevrátila. V jednom okamihu sa Laura pozrela smerom k stánku s cukrovou vatou a zazdalo sa jej, že v dave ľudí vidí svojho únoscu spred niekoľkých rokov a takmer zomrela od strachu. V tom momente sa jej vrátili všetky spomienky, na ktoré v poslednom čase úspešne zabúdala a pomyslela na to najhoršie.

Ihneď sa vybrala za Kristínkou k stánku s cukrovou vatou. Predavač povedal, že pri ňom bola a že odišla smerom k škole. Rodičia sa zľakli a začali sa pýtať ľudí, či ju niekto nevidel. Niektorí vraveli, že áno, iní zase nie, no nikto presne nevedel, kam Kristínka šla. Hľadali ju po celom areáli školy, pred vchodom, na ihrisku, medzi stánkami, no nikde ju nenašli.

Laura bola na pokraji svojich síl pri pomyslení, čo všetko sa mohlo stať, ale hlavne pri spomienke, čo sa stalo jej. Hlavou jej vírili myšlienky o hrôze, ktorú prežila pred skoro siedmimi rokmi ako aj myšlienky na svoju milovanú dcéru. V žiadnom prípade nechcela tieto dve veci spájať dokopy.

Obzrela sa okolo seba a videla, že každý z prítomných sa pokúša nájsť Kristínku. Všetci ju poznali, lebo to bolo malé mestečko a neváhali sa pustiť do jej hľadania. Laura nevedela ani kde je Lukáš, prečo nie je pri nej. Nebola schopná pohnúť sa z miesta, nevedela, čo má robiť a už vôbec nie, čo si má myslieť. Nevedela, kde je jej dcéra a cítila sa byť hroznou matkou. V zúfalstve si sadla na najbližšie voľné miesto, starú, opustenú hojdačku na ihrisku a bola celá bez seba. Myslela už na to najhoršie a začali jej po tvári tiecť slzy.

V tom ju ktosi chytila za ruku a opýtal sa jej: „Mami, prečo plačeš?“ Áno, bola to Kristínka, ktorá bola po celý ten čas pri hojdačke a chcela si len zjesť svoju cukrovú vatu, a keď si Laura uvedomila, že jej dcéra stojí priamo pred ňou, začala plakať od štastia. Chytila ju do náručia a nepustila, až pokým ich takto nenašiel Lukáš. Bol nesmierne štastný, že vidí Kristínku spolu s mamou v objatí. Pridal sa k ním a prial si aby sa tento okamih nikdy neskončil. Vzápätí na to sa všetci prítomní dozvedeli, že Kristínka sa našla a slávnosť mohla pokračovať s jednou pozitívnou udalosťou naviac.

Predchádzajúci diel si môžete prečítať tu.

Michaela Radváková (1993) je študentkou druhého roka bakalárskeho štúdia slovakistiky na Univerzite v Záhrebe.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára